Bojujte o svoje dieťatko!

Náš príbeh vám píšem s pokojom a v láske, aby bol povzbudením pre tých, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii. Asi týždeň pred tým, ako sa začal odohrávať, sme s manželom po nedeľnej Sv. omši bez zaváhania podpísali petíciu za záchranu nenarodených detí. Ani sme netušili, že to naše prvé už spokojne spinká v mojom brušku a čaká, ako sa zachováme k nemu. Boh nechcel od nás len sľuby, ale aj činy. Pri čítaní uvidíte, že realita bola oveľa ťažšia.

Pred rokom a pol som dostala nejakú chrípku. Bolo to nepríjemné ochorenie sprevádzané teplotami, nehoráznym potením sa a príšernými bolesťami hrdla. Keďže som však učiteľka a do konca roka zostávali už len dva týždne, ustlovala som sa vydržať. To by teda vyzeralo, aby „mojim“ prváčikom dával vysvedčenie niekto iný. Silou vôle a domácimi prostriedkami som bojovala proti chorobe. Tá však neustúpila, naopak vyvrcholila až do takej miery, že som zaľahla a z vyčerpania som sa už nevedela ani pohnúť.

Lekárka konštatovala silnú angínu a predpísala mi tetracyklinové antibiotikum. Nie som nejaký zástanca liekov a keď som mala zobrať prvú dávku, ešte viac ma zneistil môj manžel, ktorého napadlo: „Čo ak si tehotná?“ V tom období sme boli manželmi dva roky a veľmi sme už túžili po dieťatku. Pre istotu teda zabehol do lekárne a kúpil tehotenský test, ktorý však, tak ako už niekoľkokrát predtým, vyšiel negatívne. So zmraštenou tvárou, ale pokojná, vzala som prvý liek. Po desiatich dňoch však choroba neustúpila. Lekárka mi predpísala ďalšie antibiotikum – Biseptol. Po týždni som sa konečne začala cítiť lepšie. Približne po mesiaci sme teda konštatovali, že som zdravá. Mohla som si naplno začať vychutnávať prázdniny.

O niekoľko dní som si však všimla, že sa mi napínajú prsníky, zväčšilo sa bruško a stále neprichádzala… Nuž, zašla som za gynekológom. S úsmevom mi povedal to nádherné – „Čakáte dieťatko.“ Ani si neviete predstaviť tú obrovskú radosť! Pri pohľade na mňa mi povedal, že v súčasnosti už málokedy vidí takú spokojnosť pri nástupe tehotenstva. Pokiaľ vypisoval údaje do počítača, spomenula som mu svoje predchádzajúce ochorenie. Len tak mimochodom sa ma opýtal, aké lieky som brala. Keď som mu povedala ich názvy, zastal v písaní uprostred vety, pozrel sa na mňa a povedal: „V tom prípade budeme musieť urobiť potrat. Obidva lieky totiž prechádzajú cez placentu k plodu a je vysoké percento jeho poškodenia.“ Ó, aká obrovská bolesť zaplavila celé moje vnútro! Už len ako vo sne som začula, že mi vraví, aby som prišla na druhý deň aj s manželom. A ja som utekala za mojou láskou do práce. Keď som sa mu dostatočne vyplakala na pleci, porozprávala som mu, čo sa stalo. Na moje veľké počudovanie reagoval presne takto: „Neboj sa miláčik. Veľmi sa teším na naše dieťatko a prijímam ho také aké bude. Veď je to plod našej lásky. Kto by sa oň lepšie postaral ak nie my.“ (Myslel totiž na to, že sme sa zoznámili pri práci s postihnutými deťmi. Ja som tam pracovala popri výške a on si odrábal civilku). Napriek tomu to bolo pre mňna veľmi ťažké. Len vďaka Bohu, manželovi a podpore rodiny a našich priateľov som sa snáď psychicky nezrútila.

Postupne sa všetko dostávalo do príjemnejších koľají. Nakupovali sme detské vecičky, vymýšľali meno… pravdupovediac na možné riziko som už aj zabudla. Potom však prišiel ďalší šok. Lekári objavili v mojej krvi toxoplazmózu a veľmi vysoké hodnoty, ako mi prezentoval môj lekár. A znovu vyriekol tú ťažkú vetu: „Teraz už naozaj musíte ísť na potrat.“ Vymenoval samozrejme niekoľko diagnóz, ktorými asi bude postihnuté bábätko. Ach, od toho dňa mi začalo byť zle a veľmi ma pobolievalo podbruško. Snažila som sa čo najmenej plakať, ale veď to mamičky poznáte… Manžel mi zdôrazňoval, aby som sa na dieťatko nepripútala. Nie je predsa len naše. A ak ho dostaneme, je to len dar, je to len pôžička na niekoľko rokov. A tak sa znovu znásobilo volanie do neba od mnohých priateľov, ktorým patrí naša vďaka, že nás nenechali samých, keď bolo treba niesť kríž.

Dva mesiace pred pôrodom sa mi podarilo niekde nachytať ovčie kiahne. Toto ochorenie ma už úplne dorazilo. Vysoké horúčky a veľmi silné bolesti a svrbenie ma sprevádzali asi tri týždne. Toto obdobie sa mi už zdalo nezvládnuteľné a tak som vyslovila párkrát tú „nezmyselnú“ otázku: „Prečo?“ Môj milovaný manžel to už nemohol počúvať a tak mi s láskou, ale rázne povedal, aby som nehovorila Bohu také nezmysly. On predsa vie, čo robí. Tentokrát som musela zaťať zuby, aby som to psychycky aj fyzicky vydržala. Nakoniec aj táto hrôza skončila.

Konečne prišiel deň pôrodu – o mesiac skôr, ako bolo v pláne. Čudujem sa, že dieťatko vôbec vydržalo až toľko. Čo myslíte, ako sa to všetko skončilo? Narodilo sa nám dievčatko Laura … úplne zdravá. Bol to zázrak. Viem to. Presne dnes má naše a Božie dievčatko 9 mesiacov a nádherne sa usmieva. Podľa manžela rastie ako z … mliečka. Čo pomohlo? Prečo sa to napriek takým ťažkostiam skončilo dobre? Pomohli modlitby? Obety? Neviem. Myslíme si, že je to veľmi jednoduché. Boh ju chcel mať na zemi. A aj keby bola počas tehotenstva vyslovená za ňu len jedna prosba, bola by sa narodila zdravá.
Maminky, ockovia, nebojte sa. Bojujte o svoje dieťatko. Nie vždy sa to musí skončiť takto šťastne, ale keď to Boh bude chcieť…