Lubica

Mala som 23 rokov ked sme sa rozhodli si urobiť dieťatko a potom som zistila že bude choré len preto že nema v ručičke dobre vivinutu kostičku a ale potom ked sa narodilo mi povedali že je zdravé ako ryba nechápala som tomu ale na druhej strane som bola šťastná ... Potom na druhý deň sa to zhoršilo museli sme ist na pohotovosť dýchala ako by mala záchvat no a potom povedali že je velmy choté že ho musia perovať a po operáci mi povedali že ho uš nemohli zachrániť.Trpela som že som ja zato vinná ale potom o rok sme sa znová pokúsili a narodil sa nam krásny chlapček a má 1 aj 2 mesiace a fotka prosim sa asi nedá poslať narodilo sa nam aj 2 a potom v 41 3 a to uš som chcela použiť chránič viede na čo ale no som uš 44 ročna a chcem aj 4 ale to neviem či uš sa mi dá

Patulik

prajem pekny den.dieta je mat je to užasny dar čo by som zato dala keby som ho mohla vynosit tych 9mesiacou.ked my gynekologička oznamila že som 8tyždni tak som si myslela že si robi so mna srandu,ale nebola to potešilo ma to ale nie i mna ale i mojho priatela koteho mam moc rada.začalo to neskor tym že v dedine sa začali širit ale aj na internete veci take že moje naj kamaratky napisali mojej sestre že som tehotna a moja vlastna sestra somnou nekomunikuje neveri mi,a chcela mi dat zato facku že som v tom.napisala v ten den rodičom že som tehotna povedala som že niesom oco mi večer robil prednašky každy boži den vytiahol ma ku gynekologičke a tam sa to aj potvrdilo.aj ked by som toto nemala napisat ale mam davno 18 ale neje to sravodlive vlastny rodičia ma donutili ist k potratu až doteraz ma to boli nedokažem sa tym zmierit a počuvat jeho komentare že niesom prva ani posledna že to boliet nebude ked to dieta planovane nebolo.a všetci nam priali mat babo ked sa dozvedeli že vlastny otec ma tak donitil.a prajem si nosit stužku a chranit svoje babo ked už ho nemam a mam s neho simku a mrziet ma to bude cely život.dakujem

Ketrinka

„Ste tehotná, čakáte bábätko!“ zaznelo z úst vyšetrujúcej lekárky. Na malej obrazovke sa čosi rytmicky pohybovalo – tlkot malinkatého srdiečka môjho bábätka... Priateľ čakajúci na mňa v aute. Nezabudnem na jeho radosť, keď som mu oznámila čerstvú správu. Vzápätí však iný uhol pohľadu. Veď len teraz som sa zamestnala na trvalý pracovný pomer a aj to len zastupujem materskú dovolenku. Môj partner prácu pred časom stratil. Infarkt v jeho prípade zanechal trvalé poškodenie jeho srdiečka a tak prichádza o prácu, ktorú miluje. Nevzdáva sa a „loví“ v iných vodách iný druh práce. Podarilo sa. Onedlho sa však znižujú stavy pracovníkov a opäť prichádza o zamestnanie... Do radostných pocitov sa primiešali obavy a strach z budúcnosti... Áno, z ľudského hľadiska sa teším, čoskoro budem mať 30 rokov, tak už je predsa čas, stať sa maminou. No uvedomujúc si skutočnú, tu prítomnú realitu zdieľam nepríjemné pocity neistoty. Dodnes mi znejú v ušiach slová mojej lekárky, ako sa mám do 4 dní rozhodnúť, či si bábätko chcem nechať... A tak som sa teda rozhodla a zvolila ŽIVOT. Veď ja prácu teraz mám a môj partner je predsa šikovný muž, tak si isto v krátkom čase nájde nejaké slušné zamestnanie – hovorila som si, nestrácajúc svoj optimizmus a vieru v lepšie zajtrajšky. Vrátiť sa domov a bývať s rodičmi a starším bratom neprichádza do úvahy, veď už tam nemám ani svoju izbu. Naše vzťahy sú narušené, atmosféra doma bola natoľko nepriaznivá, že som odtiaľ doslova ušla. Únik bol pre mňa jediným možným riešením. Okrem toho mám obavu a strach priznať svoje tehotenstvo a tak táto skutočnosť zostáva pred rodinou v utajení až do Vianoc, čiže do 5. mesiaca gravidity. Blíži sa zákonom stanovený nástup na materskú dovolenku. Môj pracovný pomer sa končí, na „materské“ nemám nárok a môj partner stále nemá zamestnanie. Kde-tu občasná brigáda, ktorá však náš status absolútne nerieši. Príkladne sa stará o mňa i o celú domácnosť, to však na prežitie nestačí. Do konca mesiaca sa musíme vysťahovať nemáme z čoho zaplatiť nájomné o iných poplatkoch ani nehovoriac. Situácia je čím ďalej tým zúfalejšia a moja viera v lepšie zajtrajšky ochabuje. Len ťažko sa mi zmieruje s myšlienkou, že sme ja i moje bábätko absolútne odkázaní na pomoc iných ľudí. Doposiaľ som bola zvyknutá skôr pomoc poskytnúť, to mi bolo prirodzené v tom som študovaná, to mi je blízke... Nuž taký je život, nevypočitateľný a nevyspytateľný a tak som tu - v 7. mesiaci tehotenstva no stále odhodlaná všetko zvládnuť... Počas materskej dovolenky hodlám absolvovať aj magisterské štúdium na vysokej škole vo svojej pomáhajúcej profesii aby som v budúcnosti mohla i naďalej plniť svoje životné poslanie - pomáhať tým, ktorí sa ocitnú v ťažkej životnej situácii, tak ako som sa ocitla i ja teraz...